Chcem zo seba vygrcať všetko to, z čoho mi je na grc.
Chcem grcať na verejnosti.
Nechcem grcať sám.
Bojím sa, že budem grcať sám.
Môžem grcať v sobotu, alebo nedeľu.
No potrebujem podporu, že by som vedel, že nemám šialenú myseľ.
Chcem grcať nezamestnanosť.
Chcem grcať korupciu.
Chcem grcať vraždenie.
Chcem grcať nespravodlivosť.
Chcem grcať politiku.
Chcem grcať neslobodu.
Chcem grcať nepriateľstvo.
Chcem grcať hlúposť.
Chcem grcať no neviem grcať sám, lebo normálne je to, čo robia všetci.
Chcem grcať zo seba, lebo niečo vo mne mi hovorí – „nerob to! aha veď oni sú spokojní – to iba ty asi nie si v poriadku – budú sa ti smiať, budú ti hádzať pod nohy polienka“.
Chcem grcať zo seba samého.
Chcem grcať svoje slabosti.
Chcem grcať svoje pocity, ktoré hovoria, že to môže byť lepšie.
Chcem grcať, že neviem či grcať.
Chcem grcať svoj strach grcať.
Chcem grcať krivdu, ktorú cítim všade okolo.
Chcem grcať, no neviem ako.
Budem grcať čapicou so šiltom, každú sobotu a nedeľu. Nedokážem grcať exaktnejšie.
Exaktnejšie dokážem iba vtedy, keď pochopím, že nie som sám.
Kto chce grcať so mnov?
Chcem grcať za spoločnosť riadenú rozumom a spravodlivé súdnictvo, kde veľkí zlodeji budú nakradnuté vracať, mučitelia budú mučení a vrahovia vraždení.
Chem grcať za spoločnosť, ktorá bude vzdelaná, kde hlúposť sa nebude múdrosti smiať, ale naopak, kde hlupák (nevzdelanec, analfabet) – bude pojem rovnocenný s cudzincom (tým nemyslím cudzinec = hlupák, ale hlupák = cudzinec). Teda logicky: všetci hlupáci sú cudzinci, ale nie všetci cudzinci sú hlupáci. No ak cudzinec nie je hlupák, prestáva byť cudzincom, pravda je len jedna!
Chcem, nech pravda zvíťazí.