Skutočnosť, viem prečo si taká?

Skočiť rybičku do vlažnej vody a schladiť svoje telo, to by som chcel. No musím vedieť plávať, tak to by som chcel. Takže ja neplavec aspoň niečo chladného nablogujem. Je možné myslieť v tomto horku s chladnou hlavou? Skúsim. Už mám za sebou veľa rokov života, skoro 40 a nezdá sa mi, že by som zostarol,okolie sa mi zdá stále také isté, nič nijako šokujúco nenapreduje. Asi v roku 1985 sme sa rozprávali v škole o tom, aké to bude perfektné v roku 2000, že možno budeme ovládať počasie tak, aby roľníci mali úrodu a turisti pekné počasie. Boli sme vedení k tomu, že pracovať budú roboty a my budeme kontrolovať ich funkčnosť. Vychovávali nás k rešpektovaniu a úcte k starším a opovrhovaniu nadbytkom. Učili nás plávať, no mňa to nenaučili. V takomto období som nastupoval na autobus ROH a vydal som sa spolu s novými kamarátmi, do nejakého letného pionierského tábora, a moji rodičia zatiaľ pracovali, nemuseli sa starať o to, kam so mnou a mojou sestrou na čas letných prázdnin. Detstvo bolo fajn, moc sme toho nemali, ale mali sme všetko. Slovíčko „nepožičam“ bolo nám cudzie, keď mal sused bicykel, vedel som, že sa budem môcť apoň pár minút povoziť, stačilo mi to. Mal som hokejku a hokejbal sa hral aj v lete. Vždy nás bolo všade plno a dokázali sme komunikovať bez zábran. Prázdniny boli vždy naplno prázdninami. Hm leto.